Oplatí sa plytvať miestom v kurze na príbehy?

„Nemuseli by ste toľko pozerať televízor.“ „Mohli by ste radšej robiť niečo užitočnejšie.“ „Pokazíte si oči.“ Toto som ako dieťa počúvala celkom často. A hoci všetko z toho bola pravda (zvlášť to o pokazených očiach v dobe CRT televízorov) nemohla som si pomôcť. Televízor bol pre mňa fascinujúci. A ak sa mi náhodou podarilo prekvapiť mojich rodičov novou vedomosťou alebo schopnosťou, s veľkou radosťou som im oznámila, pri ktorom filme som sa to naučila 🙂

Ale nebol to len televízor, ktorý ma fascinoval, vždy som milovala aj knihy. Tie však boli povolené, takže som nemusela ich čítanie obhajovať.

Príbehy boli súčasťou môjho každodenného „vyučovania“. S Winnetuom som zistila, ako zahladzovať stopy, a Scarlett O’Harová ma naučila, ako sa vysporiadať s ťažkými situáciami („Budem na to myslieť zajtra.“). MacGyver slúži dodnes ako moja výhovorka pre čokoládu v kabelke – čo ak by náhodou praskla nejaká nádrž s kyselinou a bolo by treba zapchať dieru? D’Artagnan ma naučil sile priateľstva a kapitán Picard mi otvoril celý vesmír.

Uznávam, že som tieto príbehy nepozerala a nečítala pre ich informačnú hodnotu, ale aj napriek tomu si ich pamätám dodnes aj s faktami – reálnymi, či vymyslenými.

Preto, keď sa pred niekoľkými rokmi začalo viac hovoriť o príbehoch v e-learningu (a všeobecne vo vzdelávaní), bola som nadšená. Znamenalo to, že nie som sama, kto vidí aj vzdelávaciu hodnotu príbehov.

Ešte donedávna boli príbehy vnímané ako vata. Ako niečo navyše k potrebným informáciám. Okrasa. Niečo, na čo zaneprázdnení zamestnanci či študenti nemajú čas.

A tu boli zrazu dôkazy, že príbehy nie sú zbytočné. Práve naopak. Ľudia si vďaka nim zapamätajú viac. A tak som sa pustila do hľadania. Čím viac som sa tejto téme venovala, tým viac som bola presvedčená, že aj toto je cesta, ktorá ľuďom pomôže naučiť sa, čo potrebujú.

Príbehy totiž:

  1. Dávajú informácie do kontextu.
    Hovoria nám, prečo sú prvá pomoc, time management, základy informačnej bezpečnosti alebo čokoľvek iné, pre nás dôležité. A to je to, čo nás zaujíma. „Prečo by sme to mali vedieť?“ „Prečo by sme týmto mali tráviť svoj drahocenný čas?“. Je fajn vedieť počítať percentá, ale až vo chvíli, keď potrebujem zistiť, aký úrok budem platiť, chápem, že to chcem vedieť.
  2. Ukazujú nám dôsledky našich rozhodnutí.
    Taký zákaz zastavenia je úplne zrozumiteľný. Nie je je o čom diskutovať. No ak si vypočujete príbeh, že niekto tento zákaz porušil, zastavil na neprehľadnom mieste (lebo tam zvyčajne tento zákaz je) a spôsobil dopravnú nehodu, budete tento zákaz vnímať inak. Ľudia počúvajú príbehy, aby sa v tomto svete vedeli bezpečne pohybovať a učia sa na chybách a úspechoch druhých ľudí. Príbehy sú spôsob, akým sa tieto informácie dozvedajú už tisícročia.
  3. Vyvolávajú v nás emócie
    Náš mozog si vie lepšie zapamätať informáciu, ktorej súčasťou je emócia. Je to preto, aby sme sa mali lepšie. Emócie ako smútok nechceme zažívať, preto si mozog pamätá, za akých okolností sme ho pocítili. A nabudúce sa im vyhneme. Naopak situáciu, v ktorej sme pocítili radosť, si náš mozog zapíše, aby sme takúto situáciu ľahšie vyhľadali aj v budúcnosti.

Myslím, že viacerí z nás absolvovali kurz prvej pomoci. Ja som ho absolvovala v autoškole. Je to už pár rokov dozadu a priznám sa, že už mi na to zostala len matná spomienka.

Pozrite si túto ukážku: Life Saver.

Musím povedať, že mne pri nej bilo srdce, akoby naozaj šlo o život. Táto ukážka má všetky elementy dobrého príbehu (poskytuje kontext, ukazuje dôsledky našich rozhodnutí a vyvoláva emócie). Táto skúsenosť je teraz hlboko vrytá do mojej mysle. Ak by som mala byť fér, tak počkám pár rokov a potom poviem, čo som si zapamätala 🙂 Ale s istotou viem povedať, že prvá pomoc v autoškole vo mne takýto dojem nezanechala. A to je sila príbehu.

Ak chcete vedieť, kedy vyjde ďalší článok na našom blogu, prihláste sa na odber noviniek 😉