V poslednom čase sa slová millenial, mileniál, dieťa milénia a pod. objavujú stále častejšie v takmer všetkých oblastiach života. Či už sa hovorí o pracovnej morálke, o učení sa, o používaní technológií alebo o trávení voľného času. Prečo sú iní?
Už samotný nadpis znie celkom neuveriteľne, však? A napriek tomu sa na nás odvšadiaľ valia návody ako si s týmito ľuďmi poradiť: Ako ich zaujať, aby pre nás išli pracovať? Ako ich prinútiť, aby sa čosi naučili? Ako ich presvedčiť, aby na chvíľu odložili smartfón?…
Naozaj je to také zložité? Naozaj sú títo ľudia takí odlišní? Je to vôbec možné?
Nie.
A nehovorím to len preto, že patrím do tejto generácie 🙂
Z genetického hľadiska (hoci na to nie som odborník) je veľmi nepravdepodobné, aby sa od istého momentu v čase začali rodiť jedinci tak veľmi odlišní od svojich rodičov.
Pozn. Mileniáli sú ľudia narodení v období od začiatku 80-tych rokov 20. storočia až po koniec 90-tych rokov 20. storočia.
Možno sa pýtate v čom to teda je, že majú také odlišné nároky?
Za všetky oblasti života hovoriť nemôžem, ale zoberme si ako modelový príklad vzdelávanie. Súčasným „problémom“ je, že mileniáli sa nevedia sústrediť dostatočne dlho a treba ich zaujať hrami a videami, kým ich rodičia poslušne sedeli nad knižkami…
Na to, aby sme pochopili, ako sme sa dostali do tejto situácie, sa musíme pozrieť na to, akými zmenami prešlo učenie sa a získavanie informácií počas histórie.
Od rozhovoru k internetu
Keď sme boli deti, našimi učiteľmi boli rodičia. Dieťa potrebovalo niečo vedieť, tak sa opýtalo a dostalo odpoveď.
Úplne jednoduché.
No potom prišiel čas, keď rodičom došli odpovede. V dávnych časoch to znamenalo, že buď mladý človek prišiel na odpoveď sám, alebo sa vydal do sveta hľadať mudrca alebo majstra, ktorý poznal odpoveď na jeho otázku.
To samozrejme trvalo dlho a mohlo sa stať, že kým dorazil do cieľa, mudrc bol mŕtvy a pokrok ľudstva sa na chvíľu zastavil.
A tak ľudia našli spôsob, ako informáciám predĺžiť život. Vynašli písmo. Uchovanie informácie bolo ako tak zabezpečené, no rýchlosť jej prenosu bola zúfalo pomalá.
Neskôr ľudia vynašli kníhtlač, čo celý proces trocha urýchlilo. S vývojom modernej kníhtlače a dopravných prostriedkov sa rýchlosť prenosu informácie skrátila na dni.
A potom prišiel internet. Čokoľvek, čo chcete vedieť máte na dosah. Odpoveď dostanete takmer okamžite. Teda – obyčajne dostanete niekoľko desiatok tisícov odpovedí. Nie je to úplne ideálne, ale rozhodne lepšie, ako čakať, kým niekto vytlačí knihu.
A čo nasleduje po internete?
Je vcelku zrejmé, kam budú smerovať ďalšie kroky. Naším ďalším míľnikom je dostať nie tisíce odpovedí, ale jednu relevantnú.
Aj v tomto smere už vidíme pokrok. Google, ktorý o nás zisťuje čo najviac informácií, aby nám vedel ponúknuť tie odpovede, ktoré nás skutočne zaujímajú.
V korporátnom svete vzdelávania sa začalo rozprávať o tzv. kurátoroch obsahu. To sú ľudia, ktorí spravujú informácie (vedomosti) v rámci firmy, triedia ich, hodnotia a posúvajú správnym ľuďom.
Kým sme boli deti, v úlohe kurátorov boli naši rodičia. Zbierali o nás informácie a poznali našu situáciu (lepšie ako Google). Preto ak sme chceli vedieť, čo je to „jablko“, rodičia vedeli, že na základe našich možných skúseností a kontextu, v ktorom sme dané slovo mohli počuť, sa pravdepodobne jedná o ovocie bežne sa vyskytujúce v našom podnebnom pásme a zdroj potravy.
Rodičia boli ako ochranný múr pred množstvom informácií a opatrne vyberali tie, ktoré sme potrebovali alebo chceli vedieť.
Možno ste už počuli aj o chatbotoch. V podstate je to počítačový program, ktorý má za úlohu ešte našu orientáciu vo virtuálnom svete vylepšiť – teda namiesto toho, aby ste do vyhľadávača ručne zadali to, čo hľadáte, jednoducho sa porozprávate s chatbotom, ktorý s vami bude viesť konverzáciu ako človek. Ich inteligentnejšie verzie sú virtuálni asistenti ako Siri, či Google Assistent.
Toto nápadne pripomína naše detstvo. Akurát náš svet je teraz väčší.
A niet sa čomu čudovať. To, čo sme poznali ako deti bolo najefektívnejšie získavanie informácií, ktoré sme kedy zažili. Bolo okamžité, vysoko relevantné a informácie boli v rámci nášho sveta kompletné.
Celkom by ma zaujímalo, čo bude nasledovať, keď dosiahneme náš cieľ. Keď získavanie informácií a učenie sa bude také jednoduché, ako opýtať sa otázku a okamžite na ňu dostať relevantnú odpoveď. Objavíme ešte väčší svet? Uvidíme…
Informačná doba a mileniáli
A ako celá táto história a budúcnosť súvisí s mileniálmi a ich neschopnosťou udržať pozornosť pri učení sa?
Je to podobné ako cestovanie. Kým prišli navigácie, pred cestou do neznámych krajov ste vytiahli mapu a naštudovali ste si, kadiaľ pôjdete. Zapamätali ste si niekoľko záchytných bodov a mohli ste vyraziť. Samozrejme, že to dávalo zmysel. Nebudete predsa na každej križovatke zastavovať, aby ste zistili, ako máte pokračovať.
No dnes málokto používa mapu – v podstate – málokto mapu v papierovej podobe vlastní. A je pravdou, že načo by sme sa trápili plánovaním cesty a pamätaním si záchytných bodov, keď navigácia to spraví za nás.
Výsledok je ten istý – či už s mapou alebo s navigáciou dorazíte do cieľa.
A takisto je to aj s učením sa – kedysi malo zmysel pamätať si veľa informácií – lebo bola vždy šanca, že sa zídu a toto bola jediná možnosť, ako sa k nim v správnom čase dostať. A ľudia to intuitívne chápali.
Tak ako mileniáli intuitívne rozumejú tomu, že nie je potrebné si naštudovať ako opraviť defekt, lebo ak náhodou k niečomu takému dôjde, návod majú vo vrecku. A čas a mentálnu kapacitu, ktoré ušetrili, môžu spokojne venovať niečomu zmysluplnejšiemu (alebo zábavnejšiemu).
Mileniáli nie sú iní. Sú to ľudia rovnakí ako ich rodičia. Akurát okolnosti sa zmenili. Tie sú momentálne také, že internet existuje ako naša externá pamäť a úlohou ľudí je vedieť sa v ňom zorientovať a vytiahnuť potrebnú informáciu. A to je to, v čom sú mileniáli rozhodne dobrí.
Ľudia sa vždy snažia nájsť ten najjednoduchší spôsob, ako sa dostať do cieľa. Cieľom vzdelávania však nikdy nebolo a ani nie je nosiť v hlave čo najviac vedomostí. Cieľom je mať po ruke informácie, ktoré nám pomôžu zdolávať každodenné výzvy.
Dôvodom, prečo mileniáli „vyčnievajú z radu“ je to, že svet sa príliš rýchlo mení. A preto rozdiely medzi generáciami sú stále väčšie. Niekedy však rodičia zabúdajú, že inovácie, s ktorými ich deti vyrastali nie sú prácou týchto detí, ale prácou ich vlastnej generácie, ktorá chcela spraviť svet lepším a jednoduchším.
Tak ako si poradiť so vzdelávaním mileniálov?
Vcelku jednoducho. Uvedomme si, čo chceme dosiahnuť a nechajme mileniálov, aby na to použili spôsob, ktorý je im blízky. Dovoľme im používať akékoľvek dostupné zdroje.
Predstavte si, že by ste povedali ľuďom z generácie pred vynájdením internetu, že sa nemajú učiť z kníh, ale majú ísť do sveta pohľadať mudrca. Aká by bola ich reakcia?…
O niekoľko rokov neskôr:
Ak sa vám tento článok páči a chceli by ste v budúcnosti vedieť, kedy u nás vyjde ďalší, tak sa prihláste na odber noviniek nášho blogu 😉
Páči sa mi, že má konečne niekto núti rozmýšľať nad zmenami, ktoré sa okolo mňa dejú a registrujem ich ako niečo, čo je samozrejmosťou života. Bez výraznejšej potreby k tomu zaujať stanovisko. Myslím v sebe samom. Aj keď to čo príde vlastne už nemôžem zásadne ovplyvniť…..ale kto kedy mohol, najmä keď nepotreboval!?