Tvorba e-learningových kurzov je v podstate kreatívna práca. Ako zariadiť, aby vás kopla múza, keď to potrebujete?
Na prvý pohľad sa možno nezdá, že tvorba kurzov si vyžaduje kreativitu. No v prvej a najdôležitejšej časti procesu, ktorú nazývame analýza, je potrebné vymyslieť, ako podať informácie tak, aby si to ľudia zapamätali, aby sme dosiahli požadovaný cieľ a aby sa kurz ľahko študoval.
Prvé, čo vám možno napadne je: dajme tam interakcie, použime video, zapojme gamifikáciu, spravme to ako microlearning atď. A hoci toto všetko môže byť vo výsledku použité, zmienené veci sú len nástroje, ktoré na konci uvidíme. Aby však boli účinné, musia byť použité správne a musia mať ten správny obsah. Napr. také video je fajn, ale predsa len potrebuje scenár a storyboard… A to sú veci, ktoré si vyžadujú trocha tvorivosti.
Tvorba vzdelávacích materiálov pravdepodobne nie je až taká náročná na kreativitu ako práca spisovateľov, scenáristov, maliarov, tanečníkov a iných umelcov, ktorí začínajú z ničoho. My máme z čoho vychádzať. Vieme, aký je náš cieľ, a čo chceme povedať (viď. predchádzajúci článok o tom, čo v kurze povedať a čo nie: Čo som sa o e-learningu naučila v škole šermu). Zostáva už len zistiť, ako to povedať.
Donedávna som bola presvedčená o tom, že s múzami sa nedá dohodnúť a že je to v podstate na nich, kedy sa objavia. A tak boli dni, ktoré som strávila pozeraním sa na obrazovku, rozmýšľajúc nad tým, ako sa pohnúť ďalej.
Keď som sa neskôr pozrela na moje „čierne dni“ pri analýze podkladov pre kurz, všimla som si, že veci, nad ktorými skutočne rozmýšľam, znejú nejako takto: „Ako mám pokračovať? Prečo dnes nemám nápad? Vôbec nie je jednoduché každý deň niečo vymýšľať… Asi je to jeden z tých dní – nedá sa nič robiť…“
A hoci som mala pred sebou otvorený materiál, s ktorým bolo treba pracovať a pohnúť, v podstate som nad ním nerozmýšľala. Rozmýšľala som iba o ňom a tom, aké ťažké je s ním pohnúť. Rozumiem tomu, že to znie, akoby v tom nebol rozdiel, ale je.
Predstavte si, že sa učíte hrať na gitaru. Nie je to jednoduché. A keď väčšinu času strávite rozmýšľaním o tom, aké je to ťažké, namiesto toho, aby ste reálne skúšali hrať znova a znova, tak sa veľmi neposuniete. Pri činnostiach, ktoré si vyžadujú fyzickú aktivitu sa dá tento samobrzdiaci proces ľahko odhaliť. Viete, že ste na gitaru hrali celých 5 minút namiesto hodiny. Ale keď ide o činnosti, ktorých podstatou je rozmýšľanie, tak sa to odhalí ťažšie. Veď predsa som rozmýšľala hodinu! Len nie správne…
A takto nejako to bolo aj s podkladmi pre môj kurz. A čo mi pomohlo?
Zatnúť zuby a čítať.
Prečítať si podklady trikrát alebo aj desaťkrát. Snažiť sa pochopiť danú tému. Použiť internet na dodatočné vysvetlenia a informácie. Prípadne prediskutovať nezrovnalosti s kolegami alebo so SME (Subject Matter Expert).
Môj problém nebol, že by mi chýbali múzy.
Problém bol v tom, že som danej téme nerozumela.
A to sa mi stáva často. Tým, že tvoríme kurzy na zakázku, takmer žiadna z tém, s ktorými prichádzam do kontaktu, nie je taká, v ktorej by som bola doma. V zásade sa všetko musím naučiť skôr, ako podám informácie ďalej prostredníctvom kurzu.
Poznámka: Teraz to možno znie, že toho viem strašne veľa, ale to nie je môj problém. Vcelku rýchlo 90% z týchto informácií zabudnem 😉
Na strednej škole som mala učiteľku matematiky, ktorá nám stále hovorila, že nebola prirodzený talent na matematiku. Že musela veľmi tvrdo pracovať a cvičiť, aby učivo pochopila. Ale v konečnom dôsledku bola ten správny človek na učenie druhých. Lebo vedela, s čím môžu mať ľudia, ako ona, problémy. Vedela, čo pomohlo jej, aby učivo pochopila. Vedela, ako to vysvetliť, a mala pripravených množstvo pomôcok.
Keď téme rozumieme, nemáme problém sa na vec pozrieť z iného uhla, nájsť metaforu a pomenovať súvislosti.
Takže, ak spravíme ťažkú prácu na začiatku a tému pochopíme, zistíme, čo by pomohlo nám, aby sme to lepšie pochopili. Zistíme, či treba ľudí motivovať a povedať im príbeh. Alebo treba použiť animáciu, infografiku, či schému? Je potrebné vymyslieť interakciu? Či stačí použiť text? A toto odovzdáme ďalej.
Vedomie, že nemusím čakať, kým ma príde navštíviť múza, je do istej miery upokojujúce – viem, že záleží len odo mňa, aký bude výsledok. Síce musím vynaložiť značné úsilie, aby som prekonala počiatočný blok, ktorý vyvoláva ťažká úloha predo mnou, ale je to v mojich rukách a viem to ovplyvniť…
Ak chcete vedieť, kedy vyjde náš ďalší článok z rôznych oblastí digitálneho vzdelávania, prihláste sa na odber noviniek blogu 🙂
