Čo nás môžu o rozprávaní príbehov naučiť obyvatelia krajiny obrov, škriatkov, víl a iných bytostí?


Tento článok je prvý zo série, ktorú nazývam Dovolenkové lekcie. Pretože všade sa človek učí a najmä občasné stretnutia s inými kultúrami a prostrediami nás môžu inšpirovať alebo nám pomôcť. Tieto „lekcie“ sú samozrejme na e-learnmedia blogu obmedzené na témy týkajúce sa vzdelávania a digitálneho vzdelávania, ale človek sa môže od iných ľudí v skutočnosti naučiť oveľa viac.


Hneď na začiatku nášho pobytu v Dubline sme sa zastavili v Múzeu spisovateľov (Dublin Writer’s Museum).

Dublin Writer's Museum
Nápis nad vchodom do Múzea spisovateľov v Dubline

Celé múzeum bolo veľmi jednoduché a pozostávalo z dvoch hlavných miestností, v ktorých sa nachádzali najmä nástenné panely obsahujúce informácie o írskych spisovateľoch. Nič zložité ani úžasné.

Ako sme sa tak už dobrú hodinu pomaly plazili týmito dvoma miestnosťami, jedna vec vo mne zarezonovala. A tou bolo tvrdenie, že mnohí írski spisovatelia (alebo spisovatelia s írskymi koreňmi) boli ocenení literárnymi cenami a že je to dôsledok ich kultúry. Kedysi dokonca Íri zvykli usporadúvať tzv. rozprávačské večery, kde sa ľudia stretli a prednášali si navzájom rôzne príbehy. Každý chcel byť dobrý rozprávač. Taký, ktorý dokáže uchvátiť svoje publikum. Aj v dnešnej dobe tieto večery stále nájdete, no slúžia skôr ako atrakcia pre turistov alebo pripomienka dávnych časov.

Už som písala článok o Storytellingu (Storytelling v e-learningu), ale ten hovoril o tom, že príbehy majú vo vzdelávaní svoje miesto a význam. To je super. Ale čo s tým ďalej? Nie každý z nás je rodený rozprávač (a ja sa teda tiež za jedného z nich nepovažujem). A tak zasvietila kontrolka: „Aha! Tu je niečo, čo by mohlo pomôcť.“

A tak som si túto „rozprávačskú vlastnosť“ začala na Íroch všímať. Nebolo to až také ťažké. Popravde to bola jedna z ich prominentných vlastností 🙂

Napríklad celá prehliadka pobrežia Giant’s Causeway bola postavená ako konverzácia (viac-menej monológ) so sprievodcom, ktorý nám rozpovedal príbeh o sebe a svojom starom otcovi, ktorý jemu rozprával legendy viažuce sa k tomuto zvláštnemu pobrežiu.

Giant's Causeway
Kúsok pobrežia tvorený čadičovými stĺpmi so šesťuholníkovým prierezom

A keď sme sa boli pozrieť na visutom moste Carrick-a-Rede Rope Bridge a opýtali sme sa jeho strážcu, prečo postavili tento most práve tu (naozaj to dnes vyzerá nepochopiteľne), povedal nám toto:

(nasleduje veľmi voľná citácia)

„Toto je oblasť, kde sa dajú loviť lososy. Lenže ak lovíte na otvorenom mori, šanca, že ich chytíte je vcelku malá. Pri tomto pobreží však morské prúdy spôsobujú to, že väčšina lososov pláva práve tadiaľto. Preto je to dobré miesto na lov – chytíte ich viac.

V druhom kroku musíte dopraviť ryby na trh, aby ste ich mohli predať. Tu okolo sú všade vysoké pobrežia a dostať sa do najbližšieho prístavu a potom dopraviť ryby po pevnine na rybí trh, mohlo v minulosti trvať aj dni. Tým ryby strácali na hodnote. Preto sa oplatilo rybárom postaviť most na tomoto na prvý pohľad zvláštnom mieste. Cez most na pevninu to bolo len kúsok a ryby sa na trh mohli dostať ešte v ten istý deň, čo šetrilo čas a zároveň zvyšovalo kvalitu a cenu rýb.“

A potom nám samozrejme povedal ešte omnoho viac.

Carrick-a-Rede Bridge
Lanový most aj s jeho strážcom

Ja osobne si toho veľa nezvyknem pamätať, no ak niečo dáva zmysel, ak si to viem spojiť alebo odvodiť, tak potom si to zapamätám (alebo odvodím ;)). A toto bola jedna z takých situácií.

Nielenže rozprávanie mostového strážcu bolo zaujímavé v čase, keď nám to hovoril, ale zatiaľ si to pamätám aj skoro o pol roka neskôr.

Kohokoľvek ste sa opýtali, vždy mali po ruke zaujímavú informáciu alebo príbeh. A boli pripravení sa o ne podeliť. Niekedy sa ani nebolo treba pýtať 🙂 Ako raz, keď si moja sestra fotila kostol, a pristavil sa pri nej okoloidúci človek. Ten jej porozprával o kamenných hlavách na fasáde kostola a potom išiel spokojne ďalej.

Skrátka z nich bolo cítiť, že majú radosť, keď sa môžu s niekým podeliť o zaujímavosť, príbeh alebo legendu. A aj spôsob, ktorým rozprávali, bol pútavý.

Nebola to však úplná náhoda. A nemyslím si ani, že je to geneticky dané. Tak, ako nám to povedali v múzeu spisovateľov: je to tradícia, kultúra, ktorá podporuje rozprávanie príbehov. A tak ľudia mali možnosť zistiť, čo funguje a čo nie. Mali možnosť svoje rozprávačské schopnosti vylepšiť, vypozorovať, čo funguje na nich, keď iní rozprávajú, zistiť ako štruktúrovať príbeh a ako ho predniesť. Keď ste odmalička obklopení príbehmi a legendami, čosi sa nalepí aj na vás.

Takže lekcia, ktorú som si z Írska odniesla je nasledovná: 

Dovolenková lekcia č. 1 (Írsko): Každý môže byť dobrým rozprávačom. Stačí len trénovať.

A hoci to znie jednoducho, vyžaduje si to trocha práce a úsilia. Zároveň to nie je vzorec, ako vytvoriť dobrý príbeh (neskôr bude blog aj o tom ;)). Som však presvedčená, že skôr ako sa začneme riadiť návodmi a postupmi, je dobré skúsiť naše príbehy povedať tak, ako ich vnímame my.

Každému sa už určite podarilo rozpovedať dobrý príbeh. Či už to bola historka z práce, zážitok z dovolenky, inšpiratívna denná situácia alebo opis dôležitej životnej skúsenosti. Čokoľvek to bolo, znamená to, že ak si začneme naše príbehy všímať (reakcie iných ľudí, čo funguje a čo nie atď.) a budeme trénovať, výsledky sa dostavia.


Ak chcete dostávať informácie o tom, že vyšiel nový článok, prihláste sa sa na odber noviniek nášho blogu 😉