Minulý rok som stretla dva pavúky, ktoré mi chvíľu robili spoločnosť na cestách. Ja viem, znie to čudne, ale nie je to metafora. Tieto pavúky mi zároveň ukázali, aký potenciál môžu mať ľudia.
Pavúk č. 1
Prvý pavúk sa objavil v mojom aute cez noc. V jeden večer som viezla mamu na sedadle spolujazdca a ráno pri odchode do práce som mala na tom istom sedadle vybudovanú pavúčiu sieť. Asi takto:
To je samo o sebe obdivuhodné. Sieť som samozrejme zrušila – nedá sa povedať, že by som bola milovník pavúkov. Spomínaný Pavúk č. 1 bol niekde mimo, takže sa vyhol tomu, že by som ho mohla z auta vyhodiť.
Ale sieť sa už neobjavila, tak som na neho zabudla. No z času na čas sa spustil rovno predo mňa, a tým sa mi pripomenul. Zhodou okolností (alebo aj nie) to bolo vždy práve vtedy, keď som šoférovala, a kým som zastavila, tak mi zmizol z očí. A aj z mysle. Takto to išlo pár mesiacov. Netuším, ako sa mu podarilo prežiť, ani či si vybudoval novú sieť niekde mimo dohľadu, alebo zvolil inú stratégiu. Každopádne sa mu podarilo prežiť.
Jeho pobyt v mojom aute ukončila sestra, s ktorou asi nerátal. Zrejme nevedel, že spolujazdci sa môžu venovať počas jazdy iným veciam, ako je šoférovanie. Predpokladám, že ak nastúpi k niekomu inému, tak už to bude vedieť 🙂
Pavúk č. 2
Druhý pavúk sa objavil po mojej letnej dovolenke. Počas týždňa automobilovej nečinnosti sa rozhodol vybudovať si svoju sieť pred spätným zrkadlom spolujazdca. Resp. asi takto:
Snažila som sa to aj odfotiť, ale na fotke to nie je moc vidno.
Nechala som ho tak, predpokladajúc, že jazda sa o sieť aj pavúka postará sama. A takmer sa tak stalo.
Až na to, že pavúkovi zjavne prekážal vietor, tak si našiel úkryt za zrkadlom a sieť to čiastočne prežila.
Na druhý deň bola sieť opravená a aj napriek tomu, že som išla tou istou cestou približne rovnakou rýchlosťou, sieti sa nič nestalo. Tentoraz bola spravená tak, že spätné zrkadlo ju perfektne krylo pred prichádzajúcimi vzduchovými prúdmi.
Naše spoločné cesty trvali pár týždňov a Pavúk č.2 bol obyčajne pripravený na odchod za zrkadlom. A keď som náhodou vytiahla auto v nečakanej chvíli, hneď na začiatku cesty sa tam premiestnil. Dokonca napriek tomu, že jeden koniec jeho siete bol pripojený o kľučku, a veľakrát som viezla spolujazdcov, nikto si sieť nevšimol a ani ju otvorením dverí nepokazil.
Neviem, čo sa s Pavúkom č. 2 stalo nakoniec. Jedného dňa sieť na zrkadle nebola a pavúk sa už neukázal.
Čo znamenali moje dva pavúky?
Vďaka týmto skúsenostiam som si povedala, že ak sú pavúky schopné sa prispôsobiť situácii tak rýchlo a efektívne, tak ľudia na tom snáď nemôžu byť oveľa horšie.
Pavúk č. 1 dokázal zo dňa na deň zmeniť svoju stratégiu lovu vo veľmi obmedzenom prostredí – uzavretý priestor, do ktorého mala jeho potrava možnosť vniknúť len v krátkych okamihoch (alebo hladoval a vydržal – to sa už nedozviem). Pavúk č. 2 bez inžinierskeho titulu a bez znalosti aerodynamiky dokázal na základe jednej skúsenosti prebudovať svoj lovný nástroj tak, aby odolal vysokej rýchlosti.
Samozrejme to môže znamenať niekoľko vecí:
- Pavúky sú extrémne inteligentné bytosti, ktoré sa len rozhodli, že nepotrebujú mrakodrapy, obchody, cesty atď. ako my ľudia. To by bolo desivé a zároveň inšpirujúce, čo sa životnej filozofie týka.
- Okolo mňa sa pohybujú extrémne inteligentné pavúky. To by bolo rozhodne desivé a možno trocha lichotivé 😉
- Pavúky sú zvieratá so schopnosťami, ktoré im pomáhajú prispôsobiť sa situácii a prežiť. To je asi najpravdepodobnejšie vysvetlenie.
- Mala by som venovať viac pozornosti svojmu autu a jeho čistote. Toto je zrejme pravda, ale v tejto chvíli nepodstatná.
- Akékoľvek iné vysvetlenie.
Každopádne, podľa mňa je možnosť č. 3 najpravdepodobnejšia a ak sú pavúky schopné takých úžasných vecí (na svoje pomery a veľkosť), prečo by ľudia mali na tom byť inak?
Ľudský potenciál učiť sa
Viackrát som sa stretla s názorom, že ľudia, pre ktorých je vzdelávanie určené, nie sú schopní problematiku pochopiť. Že je nutné, aby sa niektoré veci naučili naspamäť, a tak sa predišlo chybám.
S týmto názorom absolútne nesúhlasím.
Viem, že tento negatívny postoj vychádza aj z konkrétnych negatívnych skúseností, ale zároveň verím tomu, že každý človek má šancu sa naučiť to, čo v práci potrebuje. A nielen má šancu, ale ak zvolíme tento prístup, tak výsledky budú omnoho lepšie.
Príklad zo života: Zákaznícka podpora
Nedávno som sa v jednom internetovom obchode pýtala, či ešte dostanú konkrétny produkt. Odpoveď bola, že sa môžem zapísať do ich newslettera a keď tento produkt príde, tak to budem vedieť.
Nebolo to celkom to, na čo som sa pýtala. Nechcem dostávať kopu zbytočných informácií, kým čakám na to, čo potrebujem. A možno to ani nepríde. Šanca dokonca je, že po čase prestanem newsletter čítať a ja budem nespokojná, a ani daná firma zo mňa nič nebude mať (v lepšom prípade).
Neviem, aký tréning mal človek, ktorý mi odpisoval, ale takto to môže vyzerať, keď sa zamestnanec učí postupy naspamäť bez toho, aby ich pochopil. Informácie o produktoch – treba sa zapísať na newsletter. Ak by však zamestnanec rozumel tomu, že jeho práca nie je slepo nasledovať postupy (ktorých môže byť len konečný počet, a teda určite nepokrývajú všetky situácie), ale že jeho cieľom v podpore zákazníkov je zákazníkovi pomôcť, tak by našiel cestu, ako to spraviť. A všetci (aj ja, aj on, aj firma) by boli spokojní. A pomoc neznamená nutne odpoveď: „Áno, daný produkt ešte dostaneme vtedy a vtedy.”, pokojne to môže byť: „Žiaľ, tento produkt už nedostaneme“.
Práca je bez súvislostí ťažšia
Predstavte si človeka, ktorý pracuje v továrni za pásom. Výsledný produkt je torta s čokoládovou polevou a čerešničkou na vrchu. Úlohou nášho zamestnanca je položenie tejto čerešničky na tortu.
V ideálnom prípade jeho práca vyzerá takto:
No mohla by prísť takáto situácia:
Výsledok – zbytočne vyhodené čerešne a chyba odhalená až pri kontrole kvality.
Môžeme pridať nasledovný príkaz:
„Polož čerešňu na tortu len vtedy, keď je na nej aj poleva. Inak to ohlás.“
Ale čo ak nastane takáto situácia:
Pridáme ďalšie pravidlo? A ďalšie? Kde je limit? No ak vie zamestnanec, ako má torta vyzerať a prečo, tak potom ľahko zastaví výrobu a ušetrí sebe zbytočnú robotu a firme kopu peňazí.
Slepé nasledovanie postupov nie je ideálny spôsob, ako vykonávať prácu.
Dokonca je to v mnohých prípadoch škodlivé. Preto sa oplatí investovať (čas a/alebo peniaze) do takého vzdelávania, ktoré verí v ľudí a ich schopnosť naučiť sa, čo treba, a pomáha ľuďom dosiahnuť ich potenciál s ohľadom na ich momentálne schopnosti a zručnosti.
Hoci sa to nezdá, tak aj pri postupoch, ktoré treba dodržiavať, lebo je to zákon, bol na začiatku obyčajne nejaký dobrý dôvod. Mnohokrát stále je. Človek si oveľa ľahšie jednotlivé kroky a povinnosti zapamätá, keď vie, ako prispievajú do celkového obrazu a prečo sú dôležité.
A ak nevieme vysvetliť, prečo je daný krok dôležitý, a ako zapadá do celkového obrazu, potom je zrejme na čase prehodnotiť tento krok a nie hľadať spôsob, ako ho ľudí naučiť.
Verím tomu, že ľudský potenciál je omnoho väčší ako ten pavúčí (zatiaľ, kým nemám iné dôkazy) a že ak s ohľadom na to budeme tvoriť kurzy (alebo vzdelávanie všeobecne), bude v práci nám všetkým o trocha lepšie 😉
P.S. Ak máte nejaké dôkazy alebo informácie, že pavúky sú na tom predsalen lepšie ako ľudia, neváhajte a napíšte mi do komentára. Rada sa niečo nové dozviem.
Ak si chcete prečítať ďalšie články, ktoré vyjdú v budúcnosti, zapíšte sa na odber noviniek nášho blogu. Tak sa o nich dozviete hneď, ako vyjdú 😉
